Cirkevné právo v prameňoch rímskeho práva poklasického obdobia

Abstrakt

Príspevok analyzuje vzťah medzi cirkevným (resp. kánonickým) právom
a rímskym právom v období dominátu, konkrétne v čase od vydania
Milánskeho ediktu do justiniánskej kodifikácie. Cisárske nariadenia,
ktoré v období dominátu boli jediným novo vydávaným prameňom
práva, obsahovali výrazy „Catholica Lex“, ktorý nepochybne poukazoval
na existenciu vlastných noriem cirkvi a „Christiana Lex“, ktorý
sa zas vyskytoval v cisárskych nariadeniach týkajúcich sa delegovania
súdnej právomoci v občianskoprávnych záležitostiach biskupom
(episcopalis audientia). Rímski cisári spočiatku normy kánonického
práva do rímskeho právneho poriadku nerecipovali, ale vytvárali podmienky
na to, aby cirkev mohla nerušene plniť svoje poslanie. Po roku
380, keď cisár Teodózius I. vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo,
možno pozorovať vzájomné prepojenie a ovplyvňovanie sa rímskeho
práva a cirkevného práva. Začiatkom piateho storočia sa do rímskeho
právneho poriadku zaviedol súbor noriem upravujúcich cirkevné záležitosti,
pričom časť z nich bola odvodená zo štátneho práva a časť recipovaná
z cirkevného práva. Pre celok takýchto ustanovení pochádzajúcich
z obidvoch zdrojov sa zaviedol názov „ius ecclesiasticum“.